2. mája, na druhý deň po tom, čo Vladimír Jukl odišiel spomedzi nás, Národná rada Slovenskej republiky vyjadrila minútou ticha svoju úctu tejto vzácnej osobnosti. Bol to moment veľmi hĺbavý. V parlamentnej sále bolo zvláštne, až mrazivé ticho. Myslím, že to bolo úprimné vyjadrenie úcty a vďaky. Niekedy ticho vyjadrí viac než slová. Dovoľte mi však predsa pridať niekoľko slov k jeho odchodu, ktorý je výzvou, je pozvaním a inšpiráciou k nasledovaniu a spolupráci na dobrom diele.
„Slovo sa telom stalo" - to bol prelom nielen v dejinách ľudstva a v dejinách spásy, ale aj v osobnom živote doktora Vladimira Jukla. On to dával najavo ako factum, ako svoje presvedčenie a vieru. Ale tiež takto aj konal: Čo hovoril, to robil. U neho sa slovo stelesňovalo v postojoch. Bol pravdivý, jednoduchý, múdry, láskavý - a to nie sú len slová. To boli postoje charakteru, pre ktoré ho mnohí mali radi - mladí i menej mladí. Na svojom živote on a cez neho Prozreteľnosť dokázali, že slabí môžu byť silnými, ak sú ľuďmi viery, presvedčenia, myšlienky, ak hľadajú a držia sa pravdy. Pravda a láska môžu víťaziť a víťazia. Len je dôležité, aby nám na tom záležalo. Silní sa potom ukazujú ako slabí. Darmo majú prostriedky, darmo majú moc. Táto sila slabých a slabosť silných bola jedným z najväčších dôkazov duchovnej revolúcie, a príchodu „zázračného" roku 1989.
Vladimír Jukl kde mohol, všade podporoval a šíril kresťanské presvedčenie. Spomínam to preto, lebo Európa ako spoločenstvo, ako rodina národov môže byť pokojná a usporiadaná, iba ak bude postavená na báze hodnôt, na jednote ducha. On dokázal vnímať kresťanstvo aj pre národ, aj pre Európu ako zlatú strednú cestu, cestu vyváženosti, ktorá odmieta krajnosti alebo extrém. V jeho živote to vidieť toto odmietnutie zreteľne a veľmi konkrétne, či išlo o fašizmus počas vojny alebo o následný komunizmus.
Často spomíname a prosíme o zachovanie dedičstva otcov. Som presvedčený, že k týmto cteným a zodpovedným otcom, počnúc dedičstvom sv. Cyrila a Metoda, sa radia celé generácie vzácnych osobností. Patrí k nim aj Vladimír Jukl a jeho spolupracovníci - účastníci a svedkovia zápasu o slobodu a dôstojnosť človeka. Patrí sa nám vyjadriť im vďaku práve pri tomto momente. Vladimír Jukl zanechal veľmi čitateľné a hlboké stopy. Je dobré, keď otcovia nechávajú takéto čitateľné stopy, ktoré sa dajú nasledovať, ak chceme.
Chcem pri tejto príležitosti vyjadriť na jednej strane naozaj poľutovanie, že štátne orgány Slovenskej republiky ho za jeho obetavé dielo a celospoločenský prínos neocenili za života, a na druhej strane vyjadriť potešenie, že početné spoločenstvo ľudí nielen v Bratislave, ale po celom Slovensku sa rôznym spôsobom hlási k odkazu Vladimíra Jukla. Chcem na záver vysloviť prianie a presvedčenie, že Pán bude jeho najväčšou a večnou odmenou, a zároveň si dovoľujem za mnohých povedať: „Milý Vladimír, úprimná vďaka, zbohom a dovidenia."
Bratislava, Dóm sv. Martina, 8. máj 2012
Ján Figeľ
Ak chcete podporiť šírenie toho článku, kliknite na www.vybrali.sme.sk
