Prijatím takého zákona by už padli aj tie chatrné základy, na ktorých zatiaľ ako-tak stojí Slovenská republika ako právny štát, teda právny štát aspoň podľa Ústavy. Treba konštatovať, že taká politická intervencia vlády do neskončeného konania pred Ústavným súdom sa nevyskytla v žiadnej krajine civilizovanej Európy. Zdôrazňujem, do neskončeného, prebiehajúceho konania. Čo iné je prijatie zákona v parlamente, mimochodom hlasmi poslancov jednej, vládnej strany ako politický zásah do činnosti Ústavného súdu?
Ešte horšie je, že schválením takého zákona by sa zruinovali aj tie zvyšky rešpektu, ktorý dnes požíva súčasný Ústavný súd; taký zákon by nepriamo povedal, že súdna moc Ústavného súdu je, bez pomoci vlády, ilúziou.
A napokon to najvážnejšie: Navrhovaný zákon vytvorí politický precedens. Ak si Ústavný súd, Najvyšší súd či nejaký súd nebudú vedieť rady, nuž čo? Vláda navrhne a Národná rada prijme zákon! To už nepotrebuje ani komentár...
Vráťme sa, pán premiér, zo slepej uličky zneužívania moci k základným štandardom právneho štátu. Najskôr dajme šancu Ústavnému súdu, ktorého predstavitelia vyhlásili, že poznajú riešenie spletitej situácie. Tak nech konajú a rozhodujú a nech rozhodnú. Iste, treba k tomu občiansku a sudcovskú statočnosť. Ale na to sú tam 13 sudcovia volení a menovaní. Bez statočnosti nebude ani spravodlivosti, ani demokracie.
A ak veľmi chceme v parlamente niečo prijať, tak nech je to uznesenie Národnej rady, ktorým vyzveme prezidenta republiky, aby - uvedomujúc si, že kandidát na generálneho prokurátora bol platne zvolený jediným zákonodarným a ústavodarným orgánom štátu - prehodnotil svoj postoj a J. Čentéša vymenoval. To je jediný politický počin Národnej rady, ktorý by mal aký-taký zmysel a legitimitu. Pre právny štát, pre prezidenta republiky, pre Ústavný súd, pre generálnu prokuratúru a aj pre celú spoločnosť.
